Môžem vám zaspievať?

Tesne pred Nitrou stopoval na autobusovej zastávke chlapec. V poslednej chvíli sa mi podarilo ubrzdiť a zaparkovať pri krajnici. V spätnom zrkadle vidím, ako chvíľu nedôverčivo pozerá smerom ku mne ale potom sa rozbehne k autu. Otvorím mu predné dvere a ani sa nestihnem spýtať kam ide a už sedí na prednom sedadle.

- Zoberiete ma do Sokolníkov?
Neviem kde sú Sokolníky. Myslela som si, že stopuje smerom do Nitry. Vravím mu, že idem cez Nitru.
- Je to iba kúsok, tu pri Nitre.

Nemám veľa času. O deviatej som chcela byť v Bratislave a už teraz je osem hodín. Zlomok sekundy pozerám na chlapca, ktorý je ešte dieťa, hodnotím situáciu. V duchu si pre seba hovorím, že ho tu nenechám stopovať pri ceste. Tak budem teda meškať.

- Dobre, ale budete mi musieť ukázať cestu, pretože vôbec neviem kde sú Sokolníky. Hovorím mu ako vyhadzujem smerovku. Miesto, kde som zastavila, totiž nie je moc bezpečné na dlhé státie. Ako rozbieham auto, začne vyzváňať signalizácia.
- Zapnite si prosím pás.
Chlapec si nemotorne zapína pás a keď sa mu to konečne podarí, tak to víťazoslávne okomentuje slovom: Hotovo!
Usmieva sa na mňa celý šťastný, že sa mu podarilo zohnať odvoz. Je to taký "vďačný" úsmev. Pýtam sa ho či zmeškal autobus. Súhlasne prikyvuje.

- Potom keď budem musieť odbočiť, tak mi povedzte kedy.
- Jasné, poviem vám. Je to naozaj iba kúsok... Chodím do deviatej triedy.
- Tak to už budete tento rok končiť školu keď do deviatej triedy. Kam idete na strednú?
- Do Spišskej Novej Vsi.
- Tak ďaleko? Je tam nejaká špeciálna škola? V duchu si vyčítam, že som zvolila zrovna slovo "špeciálna", ktoré znie ako keby som sa ho pýtala či bude chodiť do polepšovne a nie do školy.
- Špeciálna, myslím s nejakým zameraním..., snažím sa to hneď napraviť.

- Tu odbočte, tu! vraví mi ako míňame vedľajšiu cestu. Zasmejem sa a vravím mu, že to mi mal povedať skôr, že teraz musíme nájsť vhodné miesto, kde sa otočíme. Obidvaja sa smejeme na tom, že sme prešli odbočku na Sokolníky. Za chvíľu je na ľavej strane poľná cesta, mám v pláne otočiť sa tam. Ako robím otáčací manéver, chlapec načne novú tému:

- Venujem sa spevu.
- Naozaj? A aký druh spevu?, pýtam sa ho úprimne prekvapená.
- Populárne piesne. V Spišskej Novej Vsi je taký krúžok spevu, kam by som chcel chodiť. Trénujem už mesiac, čo je dosť dlho.
Jeho vnímanie času vo mne vyvolá úsmev ale nič neohovorím.

-Môžem vám zaspievať?
Tá otázka ma naozaj prekvapila a neskrývam nadšenie.
-Naozaj by ste mi zaspievali?

- Áno, veľmi rád vám zaspievam. Počkajte, pustím si podmaz - teda karaoke.
Kým odbáčam na cestu, ktorú sme pred tým prešli, začína hľadať niečo v mobile a ja vypínam hudbu v aute.
-Je to od Adele. Oznamuje mi a ja fakt neviem, čo mám čakať. Z mobilu začína hrať melódia, ktorá mi vôbec nič nehovorí, chlapec začína spievať. Najprv veľmi potichu, nesmelo, že ledva počujem slová. Za chvíľu si ale začína veriť a ako spieva hlasnejšie, začína sa pohrávať s hlasom. Nespieva vôbec zle, usmejem sa na neho. Ako míňame tabuľu Podhorany - Sokolníky, ešte stále spieva. Nechcem ho rušiť a v duchu si hovorím, že snáď mi povie, keď bude treba znova zabočiť. Keď prechádzame cez námestie, tak skladba práve končí a chlapec spieva až do konca, teraz už úplne suverénne.

- Ďakujem, že ste mi tak pekne zaspievali. To spievanie vám naozaj ide. Keď ste sa takto naučili spievať za mesiac, tak keď budete trénovať ešte dlhšie, môže byť z vás spevák. Ako mu to hovorím, tak sa usmieva a vyzerá potešene.

- Tu treba odbočiť, tu! Vraví mi tesne po tom ako minieme cestu, kde bolo treba odbočiť doprava. Rozosmeje ma to.
- Ťažko sa mi odbáča keď sme už za odbočkou. vysvetľujem mu a on sa smeje tiež.
- Znova musím nájsť miesto, kde sa otočíme. Aha, tu pri obchode je dosť miesta.
- Mám aj kamarátku. Oznamuje mi.
- Zo Solčian. Cez víkend prídu k nám hrať.

Zrejme pod vplyvom predchádzajúcej témy mi napadne, že jeho kamarátka hrá v nejakej kapele, tak sa ho na to pýtam.
- Ale kde! Prídu hrať futbal. To nás obidvoch rozosmeje ešte viac. Odbáčam k jeho škole. Je osem hodín aj 8 minút.
- Nebudete mať problémy, že idete neskoro? Iba mávne rukou.
- Keby som si zabudol tašku, tak to by bol väčší problém. Tá predstava ho pobaví.

- Tak vám prajem veľa úspechov v spievaní a ešte raz ďakujem za pieseň. Podávam mu ruku, chvíľu váha ale nakoniec mi rukou potrasie. V duchu si hovorím, že možno som nemala, že som ho asi priviedla do rozpakov.. Ako vystupuje z auta, tak si ešte buchne hlavu a okomentuje to slovami Au. Buchol som si hlavu.

Ešte pred tým, než zavrie dvere, mi zamáva.
- Ďakujem, že ste ma odviezli a dovidenia. Na chvíľu sa mi podarí pozrieť sa mu do tváre. Trochu sa červená a škúli. Ale usmieva sa, ja sa usmievam tiež. Ako zavrie dvere a odkráča preč tak mi napadne, že som sa vôbec nespýtala ako sa volá tá pieseň.