Olga Erdelyi- Sen o Vtáčniku

Vtáčnik vybuchol. Bez varovania. Neviem či na Slovensku vôbec zostal nejaký vulkanológ, ktorý by mohol vyslať varovanie alebo všetci túto krajinu dávno opustili, pretože všetky sopky tu spia. Iba kŕdle vtákov vyleteli z korún stromov malú chvíľu pred tým, ako sa hora začala otriasať. Potom nastala mohutná explózia, sprevádzaná hromovými zvukmi. Prskajúcu lávu bolo na nočnej oblohe vidno z veľkej diaľky. Pozerala som sa na to všetko ako na úchvatné predstavenie, ako na apokalyptický ohňostroj. Láva sa teraz začne valiť dole kopcom a pomaly, po kúskoch zožerie les. To, čo som nemohla vidieť priamo, som si predstavovala: všetky cesty, ktorými som už na Vtáčnik išla zostanú prázdne a hladké, kamene sa roztopia a obalia kopce ako čierny marcipán. Zrazu bude jedno či pôjdem na Vtáčnik z Prochota alebo Z Cerovej, všetky tie cesty budú zrazu vyzerať rovnako… Láva sa pomaly doplazila už aj do našej záhrady. Vytvárala izolované, rozžeravené jazierka, medzi ktoré sa dalo ešte kľučkovať. Cítila som, ako sa zem zahrieva, ako sa z nej vyparuje voda. Všetci ľudia sa snažili utiecť, no ja som chcela ešte chvíľu zostať. ‚Bývať pod sopkou nebolo rozumné.‘ preletelo mi mysľou. ‚Dalo sa čakať, že raz vybuchne.‘ Pozrela som sa smerom na vrchol Vtáčnika. Nočná obloha bola v plameňoch. Vtáčnik chrlil do výšky červené a oranžové franforce kameňov a hornín a všetko to bolo sprevádzané veľkým hlukom. Ohnivé jazierka lávy na našej záhrade sa pomaly zväčšovali a spájali do čoraz väčších plôch. Za chvíľu nebudem mať kam stúpiť. Vyzula som si topánky a rozbehla sa. Keď budem bežať dosť rýchlo, tak mi láva nestihne spáliť bosé nohy.