Jaskyňa Mŕtvych Netopierov

Dnes poslednýkrát vydýchnem. Automatická pištoľ v mojej ruke, ktorú som si zaobstaral z darknetu za krypto peniaze, je stále ťažšia. No nepochybne sa dnes zdvihne k môjmu spánku a vystrelí.

Na to aby ste mohli pochopiť rozpoloženie mojej mysle musím vypovedať udalosti, ktoré predchádzali tomu, že teraz sedím na svojej koženej kancelárskej stoličke a hodlám ukončiť tento nevýslovne trýznivý stav hrôzy a terroru v ktorom sa nachádzam.

Bolo piatkové popoludnie roku pána 2013. Monotónny, ale stresujúci pracovný týždeň sa práve ukončil a prišiel čas na všetko na chvíľu zabudnúť a vypnúť myseľ. Stretol som sa s dvoma priateľmi a išli sme spoločne plánovať náš víkendový výlet na ktorý sme sa už dva týždne tešili. Jaskyniarstvo patrilo k jedným z mojich nespočetných koníčkov. Má svoje stále miesto hneď vedľa čítania klasickej a okultnej literatúry, maľovaniu, jazde na koni, alebo cestovaniu do známych aj menej známych destinácií po celom svete. Tieto aktivity sú hradené z môjho slušného programátorského platu. Vyštudoval som informatiku na dobrej unvierzite a pracujem ako tester. Vo svojich 42 rokoch už mám splatenú hypotéku a som slušne finančne zabezpečený. Len na nežnejšie pohlavie nemám príliš šťastie. O tom vám však už asi neporozprávam pretože udalosti tohto víkendu spôsobili nenapraviteľnú zmenu mojich duševných dispozícií.

Niektorí určite posmešne výhlásia že som sa zbláznil. Budú Vám tvrdiť že som duševne menejcenný, ale môžem Vás uistiť že až do týchto udalostí som bol vždy bystrý, vnímavý a intelektuálne schopný všetko správne pochopiť a dôkazom toho sú aj dobré plody mojej práce aj to ako sa mi finančne vždy dobre darilo. Jedinú vec som vždy vnímal ako pomerné negatívum na mojej osobnosti a to moje jemné vystupovanie a uhladené spôsoby. Možno aš príliš intelektuálnej prevahy som postupne vybalansoval, upevnil a doplnil praktizovaním rôznych tvrdých bojových a adrenalínových športov.

Po dobrej večeri v reštaurácii, keď sme zabudli na svoj stres z pracovného týždňa, sme naplánovali náš zostup do pomerne známej jaskyne Mŕtvych netopierov. Táto jaskyňa je síce práve pre verejnosť uzavretá, no vďaka našim známostiam a kontaktom sa nám podarilo vybaviť si vstup. Na vlastné riziko.

Už sen, ktorý som mal toho večera, ma mal varovať že niečo nieje v poriadku. Zobudil som sa na svoj vlastný krik. Kričal som pomerne dlho. Nočná mora v ktorej som sa prechádzal, opusteným, tmavým zámkom po chodbách plných starých kníh z ktorých sálalo démonické zlo. Grimoáre a rôzne návody a príručky šialených myslí temna ležali pochmúrne v policiach siahajúcih až ku stropu. Prehľadával som tento zámok z príčin, ktoré tu nemôžem ani napísať, ale žiadne stopy po živote som nenachádzal. Zrazu sa spoza mňa vyrinula démonická energia. Tento krutý, neživý záblesk prastarého zla sa po mne načiahol a ja som pocítil chladný, kalkulovaný zámer démonickej entity kruto skonovať s mojím životom. V tomto zle nebolo nič, čo by pripomínalo ľudskosť. Nadpozemský démon sa po mne ohnal svojou nemateriálnou rukou a vtom som sa zobudil.

Tento nepríjemný zážitok som odbyl ako následok ľahkej prepracovanosti a ďaľej som zaspal. Ráno som o tom samozrejme svojm dvom priateľom nepovedal, pretože som to nepovažoval za dôležité. Teraz už viem ako veľmi, veľmi som sa mýlil. Ráno bolo príjmne chladné a letný deň vyzeral že bude bez zničujúco-páliaceho slnka leta. Samozrejme, to nebolo podstatné, keďže pod zemou je človeku jedno či je jasno alebo zamračené. No čerstvý horský letný váno príjemne chladil na koži. Prišli sme autom a postupne sme si ešte raz prezreli našu výstroj. Helmy, kladivá, čakany, rukavice, kombinézy, laná, sedáky, osmičky, karabíny, istiace pomôcky, stupačky, čelovky, všetko sme dali do batohov a dali sa na asi trojhodinový pochod do vrchu.

Po strmom výstupe sme sa konečne dostali k otvoru. Boli na ňom zamknuté dvere ku ktorým sme mali vďaka našim známostiam kľúč. Otvorili sme ich a vyvanul sa na nás zatuchlý a navlhlý vzduch jaskyne. Zažli sme svetlá čeloviek a vstúpili dnu. Objavovanie panensky časom zachovaných a človekom nedotknutých priestorov je vždy tajuplné. Fantastické steny a prírodné úkazy, stalagmity a stalaktity vytvorené tisícmi rokov pracujúceho vnútra zeme rozvíjajú najtemnejšie predstavy. Čo keď v týchto skalách kedysi prebývali predchodcovia človeka? A možno sa pod zemou skrývajú aj iné, horšie veci ako je prehistoricky surový humanoid. Pevná hranica ktorú nazývame realitou a ktorá nás oddeľuje od ríše myšlienok, ideí a snov sa v týchto hraničných oblastiach narúša a myseľ si projektuje rôzne vnútorné predstavy a strachy na tmou zahalené tesné priestory. Moji priatelia aj ja sme boli vtiahnutí do sveta zázrakov a prízrakov. Nerozprávali sme sa medzi sebou a len sme vdychovali starý zvlhnutý vzduch.

S našim postupom sa menila aj naša nálada. Nebadane nadšenie striedal úžas a zrazu sa vo mne ocitol pocit akejsi mysteriózne náboženskej báze. Ako sme sa postupne dostávali do vytŕženia ani sme si neuvedomili že počujeme tichý rytmický zvuk. Keď som si uvedomil že zvuk zosilnieva zalial ma studený pot. Obzreli sme sa na seba. Mohol tento zvuk vychádzať z povrchu? Alebo bol jeho zdroj vo vnútri jaskyne. Nervózne sme sa zasmiali a išli sme daľej, hlbšie do vnútra. Po chvíli sme si uvedomili že jaskyňa začala žiariť nadpozemským zelenomodrým svetlo. Dakedy som čítal o istej pliesni ktorá jemne fosforeskuje v tme. No toto neľudské svetlo získavalo na intenzite. Prišli sme k miestu kde sa formácia cesty rozdeľovala do troch jednotlivých smerov. Prirodzene sme sa rozhodli ísť tým najväčším otvorom. Zrazu Ján skríkol a svetlo batrky sa vyplo. Potlačil som závan paniky a nasmeroval som svoju baterku smerom dopredu. V tlmenom modrošedom svetle som zbadal akýsi pohyb temnej vlhkej končatiny neľudského tvaru. Mohla to byť hra mojej vystresovanej mysle? Namieril som svetlo na Jána. V tvári mal mŕtvolnú grimasu a rukou ukazoval na niečo pred ním. Striedavo kvílil a jačal. Peter sa na mňa pozrel a tiež namieril baterku dopredu.

To čo zrazu bolo pred nami sa nedá opísať normálnym jazykom. Panika prepukla naplno a krik striedalo zrýchlené dýchanie. Neforemná neľudská hmota. Lesklé fosforeskujúce výhonky sa hýbali v rytme nadpozemskej hudby. Strach a hrôza vyžarovala z každého pohybu tohto starobylého netvora, ktorého sme asi prebudili našim zostupom. Obrátili sme sa a chceli utiecť späť k východu. No nejaká mimozemsky strašná sila nás imobilizovala. Nedokázal som sa ani nadýchnuť. Po niekoľkých sekundách, ktoré sa zdali ako hodinami sa mi naplo celé telo a schopnosť pohybu sa vrátila. Utekal som aj Ján za mnou späť po ceste ktorou sme prišli. Keď sme sa dostali na povrch a k dverám, ktoré sme predtým otvorili chcel som ich hneď za sebou zavrieť. No môj pocit zodpovednosti k priateľom mi to nedovolil. Hneď za mnou vybehol Ján, no Peter sa už nevrátil. Vytiahol som mobil a chcel som zavolať záchrannú službu no nemal som žiadny signál. Mobil sa sám od seba striedavo zapínal a vypínal. Vydesene sme sa s Jánom na seba pozerali. Po chvíli, keď sme nabrali odvahy sme kričali za Petrom do otvoru v skale no nikto sa neodvážil tam pozrieť. Náše zdesenie a stres boli také, že sme sa neodvážili znovu vstúpiť na to prekliate miesto. No trojhodinový zostup k autu sa nám nezdal, vzhľadom na to, že sme prišli o jedného spolupútnika. Jedno nám však bolo jasné. To starobylé zlo ho dostalo.

Zobudil som sa v nemocnici. Moji priatelia sedeli pri mne. Vraj som hneď pri vstupe do jaskyne odpadol a nevedeli ma prebrať. Zavolali záchranku, ktorá ma vrtuľníkom preniesla do nemocnice. Ja som však nedokázal zabudnúť na tlmené rytmické bubnovanie, ani na lesklý kovový nadpozemský pohyb ktorý som videl. Svojim priateľom som sa pokúsil vypovedať čo som zažil, ale len sa zasmiali a lekár to pripísal vyčerpaniu a mdlobám. Peter aj Ján zomreli o dva týždne pri autohavárii. Išli znovu navštíviť jaskyňu, no tentoraz bezomňa. Môjmu naliehaniu aby sa tomu miestu vyhli sa len smiali.

Od týchto udalostí nemôžem pokojne spávať. Musel som dať výpoveď v práci – kôli panickým záchvatom. V noci sa zobúdzam na Petrov krik a rytmické bubnovanie z iného sveta. Preto som sa rozhodol dnes večer, tri mesiace po udalostiach toho víkendu, ukončiť svoju mizernú existenciu. Dúfam že potom nájdu moje pocuchané nervy konečne zaslúžený odpočinok.