Squat /poviedka/

Zdravim.

Tento post pisem v nedelu, 11ho septembra 2022, jednu ekonomicku generaciu po teroristickom utoku na New York-ske dvojicky a zaroven v den mojich narodenin podla Hebrejskeho kalendara. Chcem sa s Vami podelit o poviedku s nazvom Squat. Kratku dobu som na jednom takom dome, Autonomnom socialnom centre Klinika na Prazskom Zizkove, byval. A to menovite tyzden. Scenar, ktory som popisal, je beznym ukoncenim vacsiny podobnych antiautoritarskych iniciativ.

Poviedku som povodne venoval Zuzane Cikovej, ktora mi pomahala v tazkej chvili vo februari 2015. Byval som v tom case na Plzenskej ulici v Ziegelfelde, dodatocne by som sa za podporu rad podakoval aj Michalovi Uhnakovi. Nezabudam Vam to, byvali spoluziaci. Dufam, ze sa vam v postkovidovych vojnovych casoch dari slusne. Drzte sa.

Squat

/napisane 1.decembra 2015/

Ten dom bol dom hluku. Nikdy v nom neprestavalo svietit svetlo pri vchode, to hovorime o noci, a za dna, za dna tam bol tiez slusny huriavk. Alebo hurhaj. Vyberte si jedno z toho. Tomu domu sa zvykne vraviet aj skvot. Squat ked sme sa uz opat rozhodli byt podvojni. Skvot/squat bol okrem opustenej budovy, ktora poskytovala noclah spolocensky malo prisposobyvym zivlom a bezdomovcom, aj socialnym a kulturnym centrom. Usporaduvali sa tam prednasky a stretnutia. Kracam si zrovna na tu tretiu moznost, zurku. Najprv nejaky warmup set, ktory som prespal, teraz by sa tam mali odohravat dva koncerty, potom do tretej djing. Je sobota, ludia z okolia si uz zvykli. Na brane banda darmozracov a povalacov. Robota im smrdi. Najdu si akykolvek dovod na zewling, lovky pytaju od mamy. Nikdy nie su s nicim spokojni. Zgrupia sa, zatarasia dvojprudovku, podhodia im kost, im sa nechce ju okusovat. Zazlievaj im to… Akykolvek iny rozmer ako zur dnes nevnimam. Ti ludia su sice pritomni, spolocny zamer je vsak zabava. Pozdravim tu vyholenu nymfomanku, dredateho tucniaka a Dorothy. Ta opaci ze ako sa dari.
-Ale da sa. Kupil som si ciga, mam na vstup – dobrovolny pre informovanost citatela – a na styri kofoly. A urobil som si klistir keby som tu nasiel nejakeho prdelneho ctitela.
Dorothy sa len tlemi, ostatne dve existencie sa pohorsuju nad mojim explicitnym sexualnym podtonom respektive homofobiou. Dorothy so mnou ide na bar, nechame ich s temou, ktoru ona vycerpala.
-Ty sa mas ako?
-Klidek. Mam volny vikend a buduci tyzden len jedno zadanie.
-Este stale fingujes to tvoje studentstvo?
-Prestan.
Pocuvame kapelu, ja tieto gitarove styly neviem nijak ocenit. Len moshpit o sile siedmich ludi, potom postavaci, prvy rad ma od pogujucich krasavcov obliate tricka pivom, nestazuju sa. Na konci sme my dvaja, v ulicke kde sa okolo nas premelie zastup zastupcov neidentifikovatelnych subkultur. Som zdrveny ako stracam prehlad. Kym jeden cas som povazoval za kriticky vznik jednej denomination v ramci krestanstva denne /medzicasom sa vysplhal na dva/, tak dnes neviem zaradit okoloiduceho klauna do skupiny. Treba to skatulkovat, to je jasne. Tam neni ina cesta…
-Nad cim premyslas?
-Ze ci sa vobec oplati zakeshovat akciu…
Bernie ma klepne po pleci, Antoine zas stipne do zadku. Okolo prejde dezignovana satniarka a vyberac vstupneho v jednom. Moj mokry kabat sa moze dusit v objati dvoch dalsich, tri oci idu do siltovky, je to okej. Antoan na mna ukaze prstom a pasuje ma za objednavaca dalsej rundy. Prvej pre mna. Rozmaznana mlad vypila vsetok rum s etiketou made in EU tak pijeme moldavske vino co som si tu minule nechal odlozit, tvarime sa sofistikovane ako piejcdis, trepeme o slonovine a kokaine, ako su presiaknute krvou, strih, len po sebe hucime a div ze sa tam nebijeme. Toto neni ziadna zelatina, ani papiere, ani podobna sranda. Sme divni aj medzi divnymi a nepotrebujeme k tomu drogy. Na co? Bernard Dorothy nasilu stengruje, ze dnes u Vietnamcov jedol psa, ze chutil lepsie ako prasa. Ani jedno nemusim. Doroth len ze sa moze ist vies-co. Ze uz nie je taka ekoanarchistka alebo co to pouzila za vyraz, v tomto este mam ostavajuce fakty v hlave, ale uz som to aj s anarchistami vzdal. Vsetci si tam museli pripojit nejaku charakteristiku. Akoby na tom zalezalo. Raz som pocul
-Tak si socialista nebo nejses?
Ja odpoved poznam. Ale je to dolezita otazka. Nielen osudy nas, ktori sa obklopujeme jeden druhym, ktorych by Bobby De Niro nazval circle of trust, nielen na nas zalezi. To je dnes uz neobvykla a vzacna vlastnost. Babrle, ktora voli socialnu demokraciu nema ziaden zmysel pre nase preslapy. Mladi praviciari nas sice odsudzuju, ale niekedy vieme najst spolocnu rec. Len to…
-Budeme tu len tak postavat a zvatlat tisicikrat o to istom alebo si dame tanecky?
Didzejs sa nejdu utrhnut, pocitac vie synchronizovat pesnicky aj sam. Obtieram sa o Dorothy, dnes je ten den. Pozrie na mna, asi zacitila moju stupnujucu sa erekciu, hlavou mi zdeli nono, dnes neni ten den. Odplazi sa do stredu parketu.
Plkam tu s Jendou, je to taky cestovatel, jeden cas spaval aj u mna.
-Co myslis, co je horsi? Ta nase zaslepenost jenom sebou samym nebo zazranost do naseho tridniho boje ktera castokrat opomiji jine dulezite otazky?
Pocul nasu predolu debatku reprodukovanu Berniem. Nemam sil ohrdnuty, odstrceny a nepresvedceny o tom tzv. nasom boji debatovat dalej. Idem domov.
O mesiac na to na squat vbehnu cajti, cele to vycistia, zaistia servre, distra, vsetko zapecatia. Prebehne solidarna demoska o pocte sto ludi, do medii sa to nedostane. Ludia si najdu predrazene byvanie, zury sa presunu do pivarni, klubov a kaviarni, prednasky sa uplne ukoncia. Postupne sa squat vytraca z nasich hlav. Strasna to skoda…